Vďaka poslednej časti dychberúcej série od Thomasa Brezinu pre mňa nastali predčasné Vianoce (tešila som sa však niekoľko-násobne viac). Moje očakávania boli spektakulárne a autor ma ako vždy nesklamal! V dlho očakávanom závere sa polo-anejlka Vicky naučí veriť v nemožné, zistí ako moc bolí zlomené srdce a samozrejme nakoniec získa svoje vlastné „žili šťastne až na veky“. Ako? Odpoveď vás určite prekvapí rovnako ako mňa!
Ťažko sa mi na tejto knihe hľadali chyby. Neviem prečo som sa vôbec nejaké snažila nájsť ale bolo to tak. Asi práve kvôli tejto recenzii. Čo by to predsa bola recenzia bez kladov A záporov!? Poďme si ich teda zhrnúť.
Obálka. Prvá kniha ma tou svojou upútala a dokázala nalomiť moje presvedčenie, že knihy Thomasa Brezinu sú len pre deti. Táto bola naopak sklamaním, keďže presne kopírovala obálku tretieho dielu (3). Nechápem prečo, keď na novšiu verziu prvej (1) a druhej časti (2) použili tak úžasnú (obrázok naľavo)! Preto som sa nechcela opakovať a použila tzv. ilustračný obrázok.
Chyby. Ani za ďalšiu chybu autor nemôže. Preklepy prekladateliek/ľov boli drobné, ale chyba je chyba :D.
Romantika. Myslím si že T. B. nepíše moc romantické knihy, takže som neočakávala pustišivú romantiku, s ktorou by sa dal osladiť aj ten najhorkejší čaj. Neochotne najprv pripúšťam, že v tomto dosť predčil moje očakávania. Tie romantické chvíle boli úžasné, no v takej tretej štvrtine knihy som si pomyslela, že by to už mohol prestať tak naťahovať! V rámci zachovania objektivity však musím povedať, že to trvalo ledva zopár úderov srdca.
Ok, toto možno nebude zápor ale nezaradila by som ho ani medzi klady. (POZOR! SPOILER!) Spôsob akým sa Biely vrátil bol trochu zvláštny. V minulom diele totiž povedal, že sa opäť stretnú a prekvapilo ma, čo sa z tejto nádejnej myšlienka vykľulo. (KONIEC SPOILERU!) Možno je to však predsa len klad, keďže na také veci treba talent.
Teraz poďme k samotnej charakteristike knihy.
Ani tento diel nezaostával v pridávaní nových postáv či zmene tých starých. Nechcem vám všetko prezradzovať, takže spomeniem len tú, čo sa mi najviac páčila. Marco, Vickyn veľmi dobrý kamarát, sa do našej hlavnej hrdinky zaľúbil. Bola to však jednoznačne neopätovaná láska, a tak začal skúšať „odzaľúbovaciu“ techniku ignorovania. Netrvalo to však dlho a ich zmierovanie bolo super.
Prekvapivo tu môžeme nájsť aspekty z antickej drámy. Hlavná hrdinka totiž mala svoju chvíľku „všetko-sa-proti-mne-spiklo“ čo jej dodalo nádych toho stereotypného hrdinstva z mnohých filmov aj kníh. Sami určite uznáte, že hrdina, ktorý dokáže čeliť osamelosti, má prinajmenšom obdivuhodnú silu ducha ;).
Za tých 16 rokov, čo tu žijem, mi ešte nikto nezlomil srdce, preto nedokážem ohodnotiť autentickosť takýchto opisov no skromne si dovolím povedať že bolo fantastické. Tiež si nie som istá, či som správne pochopila, prečo musela Vicky ohľadne Bieleho urobiť to, čo urobila (tentokrát si budete musieť prečítať spoiler priamo z knihy) a aj tak to skončilo, ako to skončilo.
V tomto diele som si tiež obľúbila Gloriinho brata – Sigfrida. Autor ho tu ako postavu rozvíja viac než v predošlých dieloch a jeho optimizmus, ochota pomáhať či chápavosť sa mi nesmierne zapáčili. Niekedy bol ako slnko presvetľujúce pochmúrne mraky obklopujúce zlomenú Vicky.
Viete, čo sa týka tej radosti spomínanej hneď na začiatku, vôbec som nepreháňala. Tá radosť pred aj pri čítaní bola nezvyčajná a nesmierne vítaná. V duchu (a skoro aj v skutočnosti) som od tej predviedla svoj „tanec šťastia“ a slintala som ako pes! V duchu samozrejme! Predsa by som si nezmáčala takú vzácnu knihu! 😀
Vickyne kamošky, Gloria a Nessa, patria k dôležitým postavám a mohli tak svojím pôsobením ozvláštniť život hlavnej hrdinky. Či už svojou podporou, vlastnosťami či nijakým tým hmotným zabezpečením ako poskytnutie „azylu“ 😉 a pod. V rámci priateľov nesmieme zabudnúť na Azraela. Ten tu bol jednoducho nadpozemský!
Veľmi zaujímavé mi tiež prišlo objavenie Sparkyho. Psa, pravdepodobne zlatého retrívra, ktorý v príbehu zohral veľmi dôležitú úlohu. Jeho neoceniteľná hybná sila patrí k jednému z mnohých skutočne originálnych prvkov. Myslím si totiž, že pre každého spisovateľa je ťažké vymyslieť zaujímavý a nápaditý spôsob, ako sa hlavný hrdinovia stretnú. Sama to dobre poznám.
Nesmieme tiež zabudnúť na hĺbku knihy. Na všetky tie inšpiratívne myšlienky, povzbudenia či rady. Ani tentokrát nemám ako dôkaz vlastnú skúsenosť, no mnohí mi určite dajú za pravdu, že slzy dokážu byť liečivé. Okrem toho je tu spomenutá aj nádej. Tá je vo Vickynom živote veľmi dôležitá. Na koniec mi teda dovoľte pridať k tejto téme rôznych myšlienok na zamyslenie (v knihe ich určite nájdete viac) jeden citát na tému nádej. Osobne mám pocit že sa ku knihe hodí skvele, ak nie priam dokonale.
Srdce moje, nesmieš zúfať, to, čo zima vzala ti, jar zas vráti ti, v lepší osud musíš dúfať. (Heinrich Heine)