0171835-23Výborná, výborná, výborná kniha. Nie je to šokujúca akčnosť. Takým nenápadne vtieravým spôsobom sa mi dostala do hlavy a nedala pokoj.

Oliver Truc: Poslední Laponec (EUROMEDIA GROUP, 2014/09)

I keď sa píše o kriminálnom románe, ja by som mu ešte pridala aj prívlastok spoločenský. Aj keď je fikciou, predsa len je zasadený do súčasnej spoločnosti a diania.

Dej sa odohráva v Laponsku – území ležiacom v Nórsku, Fínsku a Švédsku. Opisuje súžitie pôvodných obyvateľov Sámov (Laponcov) s čoraz rozpínavejšou sa majoritnou časťou obyvateľov, ktorí ich za spôsob života, ktorý vedú – pasenie sobov – považujú za menejcenných, špinavých a nevzdelaných. Spomínajú sa praktiky cirkvi, ktorá ich obracala na tú svoju „pravú“ vieru nie celkom láskavými prostriedkami, ako sedemročné deti nesmeli hovoriť medzi sebou sámsky. Bol záujem asimilovať ich. Sámovia zas tým, ako sa drasticky zmenil ich život, keď do ich chovov začal zasahovať štát a diktoval im aké veľké stáda môžu mať a kde ich môžu pásť, opúšťajú svoje pôvodné zvyklosti. Sú však nešťastní, riešia to alkoholom. Autor pekne spomína aj to, ako sa otepľovanie negatívne podpisuje na chove sobov. Tým, že sú veľké výkyvy teplôt sa sneh mení na ľad, potom opäť napadne a opäť zľadovatie a cez tieto vrstvy si soby nedokážu nájsť lišajník a hladujú. Chovatelia ich musia prikrmovať granulami. Soby majú obojky s GPS, chovatelia používajú skútre, štvorkolky. Kto na to nemá skrachuje, alebo jeho stádo je vyhladované a hľadá si potravu na cudzom území. Medzi chovateľmi tak vznikajú rozpory, ktoré má za úlohu riešiť sobia polícia. Jednu z hliadok tvorí Laponec Klemet a mladá policajtka Nina, ktorá prišla z juhu a všetko je tu pre ňu nové. Laponsko je práve na konci polárnej noci a ľudia netrpezlivo čakajú na slnko. Vtedy ukradnú v miestnom múzeu šamanský bubon. Klemet s Ninou to začnú vyšetrovať. Dovedie ich to k Mattisovi, chovateľovi sobov, ktorý je už len opitou troskou. Onedlho ako ho opustia je nájdený mŕtvy a má odrezané uši, ktoré sa neskôr s vyrezanými znakmi (tak značkovali chovatelia soby) nájdu na iných miestach. Situácia je veľmi nepríjemná. V Oslo sa totiž má za pár dní začať konferencia OSN o pôvodných obyvateľoch. Politici tlačia, aby sa táto záležitosť dovtedy vyriešila. Klemet má kolegu , Brattsena, ktorý ho neznáša a kde môže, tam ho uráža a spochybňuje ho. Sleduje tým svoje záujmy, ktoré má s jedným z poslancov, statkárom Olsenom, ktorý tiež neznáša Sámov. Do toho prichádza Francúz André Racagnal, geológ. Surový človek s temnou minulosťou, ktorý sa neštíti ničoho. Olsen vlastní staré mapy, ktoré má po jeho otcovi a na ktorých podľa neho je zakreslené zlato. S Brattsenom využijú to, že Racagnal má slabosť pre maloleté dievčatá a donútia ho, aby im vyhľadal oblasť, ktorá je na starej mape. Sprievodcu do pustej divočiny mu z donútenia robí ďalší Sám Aslak – veľký čudák, ktorého sa boja všetci (pekná postava, aj keď hrozivá, v svojej podstate veľmi sympatická). Odmieta akýkoľvek moderný spôsob života, nepoužíva skúter, GPS, elektrinu, žije v divočine so svojou duševne chorou ženou. Aslak pôsobí na Racagnala ako vlk číhajúci na svoju korisť. Klemet s Ninou zatiaľ vyšetrujú okrem krádeže aj vraždu. Klemet tým, že je Sám všetko robí perfektne, aby mu nik nemohol vyčítať zlyhanie. Sám nevie kde patrí. Má po 50ke, žije sám, nemá ženu. Vychovali ho v laestadiánskej viere (prísne – bez zábavy, televízora, rádia, hudby, alkoholu, žiadny šport, tanec, bez sexu pred svadbou, v domoch nesmeli mať ani záclony). Preto dostal prezývku Špekoun. Sámom však rozumie. Nájdu ukradnutý bubon, vzal ho Mattis a skryl a prídu na to, že znaky na bubne sú vlastne mapou a preto musel Mattis zomrieť. Hľadajú územie, ktoré hľadá aj Racagnal. Brattsen s Olsenom sa politickými intrigami zbavia šéfa polície, ktorý Klemeta uznáva a Brattsen sa stáva šéfom. Z vraždy Mattisa obviní dvoch pastierov sobov, dá zavrieť dvoch chovateľov a tým považuje vec za vyriešenú. Klemeta s Ninou pošle do viddy (obrovská náhorná plošina) rátať sobov –on sám to považuje za podradnú činnosť. Oni však pokračujú vo vyšetrovaní na vlastnú päsť. Z Osla sa vracia aj pôvodný veliteľ polície a zhromaždené dôkazy začnú smerovať k páchateľom. Medzitým vo vidde Racagnal nájde to, čo hľadal. Nie je to však zlato, ale urán, ktorý kedysi dávno bol dôvodom, pre ktorý vymreli celé sámske osady. Zabije svojho kolegu, ktorý mu prišiel na pomoc z Francúzska. Chystá sa zabiť aj Aslaka. Ten však sleduje iný cieľ. Prišiel zabiť Racagnala, ktorý kedysi dávno znásilnil jeho ženu, ktorá mala vtedy len 15 rokov. To a následné udalosti boli dôvodom toho, že sa zbláznila. Už samotného a zraneného Aslaka nájde Klemet. Chce ho zatknúť, on však uprostred snehovej búrky odchádza a odovzdáva sa do spravodlivosti hôr. Niektoré činy v knihe sú spáchané čisto z chamtivosti, niektoré zo zúfalstva. Odhalenia sú prekvapivé.

Nádherne rozvíjajúci sa príbeh na pozadí tmy a ľudských osudov. Autor zaujímavým spôsobom vždy v tej pravej chvíli pripomenie mráz a kruto nízke teploty, ktoré kraju vládnu. Dej je nabitý krásnymi postavami – kladnými aj zápornými, opismi a rozpormi medzi majoritnou časťou obyvateľov a Laponcami, udalosťami, ktoré si ľudia niesli vo svojom vnútri, že ani neviem, ako sa to všetko podarilo dostať do 460 strán. Odporúčam- prečítajte si ju, mňa si naozaj podmanila a viem, že sa k nej určite ešte vrátim. Okrem toho, vysoko si vážim knihy, kde sa veľa dozviem aj o prostredí, do ktorého je dej situovaný a táto kniha mi poskytla okrem naozaj veľkého zážitku opäť veľa informácií, ku ktorým by som sa inak nedostala. Tak len niektoré z nich. Polárna žiara – vraví sa, že sú to oči mŕtvych a preto sa na ňu nesmie ukazovať. Chovateľom sobov slúžila ako kompas – postupuje vždy od východu na západ. Obyvatelia majú za sviatok, keď sa má prvýkrát objaviť nad obzorom slnko – je to len na kratučký čas. Na vyvýšené miesto chodia celé rodiny, rozložia sa s jedlom a čakajú na prvé slnečné lúče. Aj preto si pôvodní obyvatelia dávali veľký pozor na svoje tiene, aby ich nič „nepošpinilo“. Napríklad keď bol Klemet vypočúvať Aslaka a ten si odpľul smerom k nemu, Klemet odstúpil, aby slina nepadla na jeho tieň. Sámovia svoje soby kastrovali zubami. Boj chovateľov sobov s majiteľmi skútrov, ktorí sa chcú preháňať všade. Po zamrznutí riek tieto obyvatelia využívajú ako „diaľnice“. Škoda, že nie je ešte nejaká tá protekčná hviezdička navyše 🙂

Previous post Millennium (Stieg Larsson) bude mať pokračovanie
Next post Literama.sk oslavuje 5. narodeniny