Nesmrteľná láska verzus Satan. Tento absolútne fantastický záver veľkolepej tetralógie mi dovolil lietať vo vetre, zažiť nefalšovanú, takmer detskú radosť a pritom ma dokázal rozplakať a prekvapiť ako máloktoré knihy. Vykúpenie by malo jednoznačne patriť k svetovej povinnej literatúre.
Na prvú knihu z tejto série – Pád – som narazila na začiatku svojej čitateľskej mánie. Vtedy bolo ľahké vyberať knihy. Stačilo nájsť nejaký bestseller. A vychádzalo mi to skvele. Aj keď knihy pribúdali celkom zriedkavo. Oficiálna anotácia ma hneď navnadila a samotná kniha predčila moje očakávania.
Druhá kniha bola o ďalších pár levelov lepšia. Zmena prostredia, nové charaktery, ďalšie poznatky zo sveta týchto fešných padlých anjelov. Občasné hádky hlavného páru ma zanechali zmätenú a sklamanú – Luce chcela všetko vedieť ale nemohla a to ju štvalo.
Tretí diel bol tentoraz perfektným skokom či skôr skokmi do minulosti. Doslova a do písmena. Lucino hľadanie skutočnej podstaty jej vzťahu s Danielom bolo nesmierne pútavé, prepracované a originálne. Preto som dokázala opomenúť že samotný cieľ bol absurdný a pochádzal z iritujúcej nedôvery hlavnej hrdinky. Polopatisticky povedané: neverila že ju Daniel skutočne miluje.
Podobný problém som mala aj v tomto diele. A viete prečo tu píšem túto zdanlivo-kritiku? Predsa na to aby ste pochopili že akokoľvek osobné problémiky som na tejto knihe našla aj tak som s ňou po jej prečítaní zachádzala s takmer zbožnou úctou. Doslova a do písmena. Poďme sa zamyslieť prečo. Spisovateľka ako Lauren Kate má milióny fanúšikov. Ďalej má vlastnú predstavu ako by mal príbeh vyzerať. Z toho dostanete že je zhola nemožné vyhovieť všetkým. Je to Môj problém že mi vadí ako autorka vykreslila tzv. Trón – Boha. Ja totiž viem, že vďaka tomu vôbec mohla vzniknúť Danielova a Lucina kliatba Ako by inak mohla nekonečne milujúca a odpúšťajúca bytosť odsúdiť svojich miláčikov k akémukoľvek trestu. A tento istí princíp platí na všetky ostatné „chyby“ preto je zbytočné ich tu vypisovať.
Teraz prejdime k niektorým úžasným aspektom knihy. Budem stručná lebo je toho veľa.
Šťastné chvíle. Stáva sa mi že pri čítaní takej 3/4 knihy je obsah väčšinou plný smútku, nenaplnených túžob, vzdychania a beznádeje. Niekedy je taká len polovica knihy, inokedy aj menej. Tu autorka nemusela zachádzať do takto krajne nepríjemných emócií aby upútala čitateľa. Už od začiatku som sa divila že som nezačala behať po izbe ako 5-ročná a nespútane sa od toľkej exaktickej radosti nechichotala.
Do biela rozžeravené sladko omamujúce, bezbreho fascinujúce či nespútane výbušné. Také boli chvíle dokonale prepchaté Luce a Danielom. Napríklad to spoločné potápanie alebo tá … veď sami uvidíte. Niekedy z toho mám dojem že by mali k takým knihám povinne baliť aj „čuchaciu soľ“ 😀 (tá sa mimochodom používala na prebudenie odpadnutých žien).
Lucinda. Najdôležitejšia (spolu s Danielom), najprekvapivejšia, najzaujímavejšia a najviac opísaná postava. Keďže kniha je písaná z pohľadu tretej osoby nestotožnila som sa s ňou tak intímne ako obyčajne no tento štýl má svoje výhody. Napríklad bližšie a detailnejšie opísanie všetkých postáv. Napríklad Luce ma ohúrila rozhodnosťou ale aj inteligenciou a zároveň dokázala zostať nesmierne ženská. Niektoré hrdinky sa tak moc hrajú na nebojácne až sú príšerne chlapské. Sú veci pre baby, pre chalanov a pre obe pohlavia – niektoré postavy to však ignorujú. Luce našla zlatý stred. Nechala si pomôcť (čo by chlap dobrovoľne neurobil) no snažila sa ako jediný ľudský pasažier neprekážať a robiť čo je v jej silách. Začínam zbožňovať kolu a hviezde strely! (Po prečítaní zistíte prečo.)
Paradoxne zatiaľ čo na začiatku som hltala všetky prepracované názvy kapitol, premýšľala a rozplývala sa nad nimi v druhej časti som ich v tej spaľujúcej dychtivosti skoro preskakovala.
Boli tam aj vtipné momenty. Skôr také vetičky a drobnosti ako že Luce sa chcela kamarátiť sama zo sebou (tým sa myslí jej verzia z minulosti).
Poďme k ďalším postavám. Arriane. Asi môj najobľúbenejší anjel. Krásna, bláznivá, očarujúca a mierne chaotická – jedným slovom dokonalá :D. Roland. Najvtipnejšie asi bolo že zakaždým keď ho označila ako démona som zostala zarazená. Ako to že tak úžasný anjel(!) je na opačnej strane?! Cam. Ach môj milí Cam (V knihe nájdete po prvý krát aj jeho skutočné meno). Obľúbila som si ho. Neviem prečo. Proste perfektne pasoval do role super kamoša. Aj keď Luce ho chvíľu stále vnímala ako „zlého chalana“. Nie že by ním nebol :D.
Pri konci som takmer plakala. Áno, priznávam sa – tiekli mi slzy. Možno keď to prečítate, aj vy pochopíte prečo. Bolo to dojímavé a veľkolepé – také dobré slzy radosti. Prekvapilo ma že aj po dočítaní a pár minútovom spamätávaní sa mi stále vlhli oči. Tak som to ignorovala, pristúpila k poličke a tam ma udrelo to poznanie. To bol koniec! Posledná časť! A na to, do kelu, nie som pripravená! Navždy si však uchovám tie prekrásne chvíle čítania pretože Vykúpenie mi dokázalo preniknúť priamo do srdca. Dúfam že aj vás osloví aspoň spolovice ako mňa.
