Rok 1997, jedno sídlisko, jedna strecha – a prvá láska, ktorá nikdy nebola smrteľnejšia

Kým vyjde slnko je román, ktorý spája nostalgiu deväťdesiatych rokov, atmosféru slovenského sídliska, tajomstvo, strach aj krehkosť dospievania. Slovenský autor vystupujúci pod pseudonymom Ron D. Lux v rozhovore hovorí o tom, prečo sa po rokoch vrátil k dávno odloženému príbehu, ako písal knihu počas uspávania syna, čo preňho znamená rok 1997, prečo sa rozhodol vydať knihu sám a čo by si želal, aby v čitateľoch zostalo po dočítaní aj poslednej strany.

Ron, tvoja kniha Kým vyjde slnko čitateľa vracia do atmosféry slovenských panelákov deväťdesiatych rokov – do sveta počítačových hier, školských chodieb, búrok, prvých lások aj zvláštneho tajomstva. Čo bolo pri jej vzniku úplne na začiatku?

Prvý bol obraz strechy na paneláku. Pôsobila na mňa zvláštne tajomne, až goticky – ako miesto na rozhraní medzi surovým betónom a magickou nočnou oblohou so svetlami v diaľke. Napadlo mi: čo ak by tam bolo niečo, čo tam vôbec nepatrí? Napríklad tajomné dievča.

Príbeh som sa prvýkrát pokúsil napísať už niekedy v rokoch 2013 až 2014. Dostal som sa približne na 140 strán, ale potom som sa už nevedel pohnúť ďalej. Povedal som si, že to nechám tak, a neplánoval som sa k tomu už nikdy vrátiť. Nakoniec som sa však ku knihe predsa len vrátil – minulý rok, v roku 2025.

Čo sa zmenilo? Prečo sa príbeh po rokoch znovu ozval?

Narodil sa mi syn. Večer som ho uspával a niekedy som pri ňom len tak bol, kým zaspal, aby sa nebál. Práve vtedy som začal príbeh písať nanovo do mobilu. Na druhý deň, keď som mal chvíľu času, som text revidoval a dopĺňal na počítači.

Zo samotného pôvodného príbehu z roku 2014 zostal vlastne len obraz strechy a dievča menom Luna. Všetko ostatné som od základov prepísal.

Zmenilo otcovstvo aj tvoj pohľad na príbeh? Malo to nejaký vplyv aj na to, ako si vnímal postavy?

Získal som akýsi odstup. Vďaka nemu som mohol lepšie pracovať aj s vlastnými zážitkami, ktoré sa odrazili v samotnom, hoci fiktívnom príbehu. Predtým som sa snažil, aby bola hlavná postava čo najodlišnejšia odo mňa. Tentoraz som sa tomu už tak nebránil. Keď sa mi to hodilo, dovolil som si inšpirovať sa vlastným životom.

Zvláštne bolo, že keď knihu čítala manželka, povedala mi, že sa viac vcítila do roly Martinových rodičov. Ja, hoci som od nej starší, som sa ešte stále viac stotožňoval s Martinom.

Martin je veľmi zraniteľný hrdina – neistý, trochu outsider, fascinovaný počítačmi, hanblivý voči dievčatám. Bolo ťažké písať ho takto otvorene?

Bolo to ťažké. Možno práve preto som knihu prvýkrát nedopísal. Hlavný hrdina v pôvodnej verzii, vtedy sa volal Dávid, sa mi zdal príliš nudný a plochý, ako prázdna schránka. Bolo to tým, že som sa snažil urobiť ho maximálne odlišného od seba.

Tentoraz som už nestaval túto umelú hranicu. Neznamená to, že by bola kniha autobiografiou, to určite nie. Martin je odo mňa v mnohom odlišný, ale v niečom sa aj podobáme. A keď mu niečo z mojej vlastnej skúsenosti pomáhalo byť živším a pravdivejším, nebránil som sa tomu.

Kniha sa odohráva v roku 1997. Prečo práve tento rok?

Ten rok sa mi páčil svojou atmosférou. Vo väčšej miere sa začali u nás rozširovať počítače. V tom čase som aj ja dostal prvý počítač od rodičov a začal som sa učiť programovať, asi ako jedenásťročný. Zároveň ešte neboli mobily. Teda maximálne tak v amerických filmoch. Mal som vnútorný pocit, že príbehu prospeje, ak ho zasadím práve do tohto obdobia.

Diskety, telefónne búdky, šuštiaky… To obdobie malo svoju zvláštnu atmosféru. Aj hudobne, akoby malo vlastný soundtrack.

Aká hudba znela tebe pri písaní v hlave?

No Doubt, Robert Miles, The Cranberries. Spomenul som si, ako som si nahrával pesničky z rádia na kazetu a púšťal si ich vo walkmane.

Prekvapilo ma napríklad, že v roku 1997 už existovala aj pieseň Bitter Sweet Symphony. Tá mi okamžite pripomenula moju vlastnú stužkovú, ktorá bola o pár rokov neskôr. Preto som ju jemne zakomponoval do deja – až pri neskorších editáciách.

A čo dobové odkazy? Nie je ich priveľa pre „dnešného“ mladého čitateľa? Nehrozí, že sa z toho stane nostalgická inventúra deväťdesiatok?

Dobové odkazy som dával iba tam, kde sa mi to logicky hodilo. Nesnažil som sa to nasilu preháňať. Veď, v konečnom dôsledku, čítajte a posúďte sami.

V ktorom oddelení kníhkupectva vidíš svoju knihu ty? Je to mysteriózny román, young adult príbeh, horor, romanca?

S týmto som mal od začiatku problém. Aký je to vlastne žáner? Mojím hlavným cieľom bolo vytvoriť príbeh o dospievaní. No dospievanie je plné tajomstiev, niekedy aj romantiky či strachu. A to som chcel preniesť do samotného pocitu z príbehu, do jeho výrazových prvkov.

Tieto prvky sa mi prirodzene vynárali počas písania. Tak vznikol tajomný príbeh zo slovenského sídliska.

A prečo práve sídlisko?

Nad tým som spočiatku ani veľmi nerozmýšľal. Možno preto, že reprezentovalo moje detstvo. Poznal som to prostredie a vyvolávalo vo mne nostalgiu, ktorú som tak mohol lepšie preniesť do príbehu.

Silu som videl najmä v kontraste magického a obyčajného. Uvidíme, či s tým budú súhlasiť aj čitatelia.

Jednou z najvýraznejších postáv je Luna. Bola od začiatku tajomným dievčaťom zo strechy?

Áno, od začiatku bola tajomným dievčaťom zo strechy. Oproti pôvodnej verzii som však oveľa viac zapracoval na jej minulosti, vlastnom príbehu a komplexnosti. Myslím si, že by si v knihe zaslúžila ešte viac priestoru, ale kniha má už teraz 450 strán.

To je na debut pomerne odvážny rozsah. Nebál si sa škrtania?

Áno, myslel som si, že pri práci s editorkou sa kniha trochu „oseká“. Prekvapilo ma, že opak bol pravdou. Počas štyroch mesiacov intenzívnej práce pribudlo oproti pôvodnému rukopisu ďalších 40 až 50 strán.

Mesiace intenzívnej práce s editorkou a desiatky strán navyše. Čo všetko sa počas tohto procesu zmenilo?

Dozvedel som sa nové veci o štylistike, ktoré som predtým nevnímal. Rozmýšľal som nad každým „bol“, nad každým „len“. Nad tým, či majú jednotlivé postavy naozaj svoj vlastný špecifický hlas. Najťažšie to bolo pri Lune, ale nechcem prezrádzať prečo.

Úplne najťažšie však bolo vychytať všetky logické chyby. Pri koncepte príbehu, aký som si vymyslel, to bolo neuveriteľne náročné. Pred redakciou som si myslel, že príbeh logicky sedí, ale redaktorka ma veľmi rýchlo vyviedla z omylu.

V istej fáze som mal dokonca chuť obrazne hodiť celý rukopis do koša, pretože som si myslel, že niektoré diery v príbehu sa už nedajú napraviť. Nakoniec sa mi to našťastie podarilo. Bolo potrebné lepšie pracovať s motiváciou postáv, logikou niektorých udalostí, niekedy doplniť scény alebo preorganizovať kapitoly.

Na začiatku nášho rozprávania si hovoril, že prvá verzia príbehu niečo postrádala. Čo to bolo?

Chcel som, aby už prvá kapitola priniesla atmosféru knihy, nostalgiu, tajomstvo aj strach. V pôvodnom príbehu chýbali obyčajné, ľudské veci – osamelosť, hanba, odmietnutie, neistota, dospievanie. Strach som chcel stavať nielen na tajomstve a nadprirodzene, ale práve na týchto veciach. A keď som sa k príbehu vrátil, záležalo mi na tom, aby to bolo cítiť už od prvej kapitoly – tá mala priniesť celú atmosféru naraz: nostalgiu, tajomstvo aj strach.

Koho si mal v hlave, keď si písal – bol tam niekto konkrétny?

Asi trochu seba, mojich spolužiakov a ľudí, ktorí zažili deväťdesiate roky – obdobie, keď sa všetko veľmi rýchlo menilo. Do nášho sveta prichádzali nové veci, technológie napredovali a nám sa zdalo, že takéto tempo je úplne prirodzené.

Mal som v hlave čitateľa, ktorý pozná zvláštny pocit dospievania v takom svete – neistotu, hanbu, prvé očarenia, samotu aj túžbu niekam patriť. A možno som tam mal aj svoje mladšie ja. Nie ako presnú kópiu, ale ako emóciu, ku ktorej som sa pri písaní vracal.

Pre koho je podľa teba kniha určená? Skôr pre tých, ktorí zažili deväťdesiate roky, alebo aj pre mladších čitateľov?

Myslím si, že pre oba typy čitateľov, ale iným spôsobom. Pre starších to môže byť nostalgia, pre mladších exotika.

Bol by podľa teba Martinov príbeh možný aj v roku 2026?

Možno by mohol fungovať aj dnes, ale nie tak dobre. Stratil by kus zo svojej atmosféry.

Písanie ťa zrejme sprevádza už veľmi dlho. Pamätáš si svoje prvé príbehy?

Potrebu vymýšľať príbehy mám asi odvtedy, čo som sa naučil písať – od siedmich či ôsmich rokov. Pamätám si, že úplne prvý príbeh, ktorý som napísal, bola moja adaptácia Snehulienky. Nič originálne.

Neskôr, ako osem alebo deväťročný, som si už vymyslel vlastný svet s vlastnými postavami a príbehmi. Dokonca som si vydával triedny časopis – na písacom stroji, cez kopirák, v náklade tri alebo štyri kusy. Tieto príbehy v ňom vychádzali na pokračovanie.

Aký bol pocit, keď ich niekto čítal?

Miešalo sa tam viac emócií. Radosť, že si to niekto číta. Napäté očakávanie, čo si o tom pomyslia. Či je to dobré. Či to nie je trápne.

V skutočnosti Kým vyjde slnko nie je moja prvá kniha. Pred ňou som napísal ešte štyri ďalšie romány. Jeden z nich som si kedysi dal vytlačiť v náklade pár kusov v koženej väzbe a daroval som ho niektorým kamarátom. Takže aj moja predošlá kniha sa niekde túla po svete.

Aká bola tvoja cesta k vydaniu románu Kým vyjde slnko?

Rukopis som poslal aj do jedného vydavateľstva. Po pár mesiacoch mi prišla strojová odpoveď zo systému, že knihu nevydajú, no nedozvedel som sa prečo. Mohol som ju posielať ďalším vydavateľstvám a čakať ďalšie mesiace, ale už sa mi nechcelo len čakať.

Bol som presvedčený, že túto knihu chcem vydať. Nepotreboval som na to pečiatku od vydavateľstva, že je komerčne predajná. Bola to moja osobná výpoveď, moje poohliadnutie za detstvom, celá tá nostalgia. Táto kniha je asi moja najosobnejšia, hoci je to fikcia.

Rozhodol som sa teda vydať ju sám – nielen vytlačiť, ale pripraviť poctivo: s redakciou aj profesionálnou obálkou. Po dokončení rukopisu som na nej pracoval ešte ďalšieho pol roka s redaktorkou.

Do knihy som investoval vlastné peniaze a stovky hodín času. Niekto by sa mohol pýtať, či toľko námahy stálo za to. Ja si myslím, že áno. Už len pre ten pocit držať v rukách vlastnú knihu, zatiaľ hoci len kontrolný nátlačok, a vedieť, že sa čoskoro objaví v ponuke kníhkupectiev.

Mali si počas toho procesu strach, že to možno celé nevyjde?

Ten pocit mám stále. Stále netuším, či sa nájde niekto, koho príbeh osloví. Ale je lepšie to skúsiť, než žiť s pochybnosťami a večnými úvahami, čo by bolo, keby som to kvôli vlastnému strachu nikdy neskúsil.

Čo si cítil, keď si prvýkrát držal nátlačok v rukách?

Cítil som zvláštne napätie, radosť, strach, neistotu, či je to dosť dobré – všetko naraz. Ale ak si kniha nájde aspoň jedného čitateľa, ktorému sa bude úprimne páčiť, myslím si, že už vtedy to má zmysel.

Čo je na samovydavateľskej ceste najťažšie?

Asi psychická stránka. Aj preto som sa rozhodol písať pod pseudonymom.

Je v ňom zakódované moje skutočné meno, meno môjho syna, vďaka ktorému som začal znovu písať, aj meno mojej manželky, ktorá mi povedala, že táto kniha má väčší potenciál ako tie predošlé.

A je tam aj svetlo – lux ako protiklad k temnej atmosfére, ktorá sa objavuje v mojej tvorbe.

Čo by si si želal, aby si čitateľ z knihy odniesol?

Niečo medzi riadkami. Niečo zo samotného záveru, čo nemôžem podrobnejšie opísať, aby som neprezradil príliš – alebo ako sa dnes hovorí, aby som príliš nespojloval.

Komu by si knihu odporučili?

Tým, ktorí majú radi tajomstvá, radi sa občas aj zamyslia a majú radi pocit, že postavy žijú ďalej, aj keď už dočítali poslednú stranu knihy.

Keď hovoríš o postavách, ktoré žijú ďalej – uvažuješ aj o pokračovaní?

Pôvodne som nad tým nerozmýšľal, ale už sa ma na to pár ľudí spýtalo. Príbeh beriem primárne ako uzavretý, no zároveň si myslím, že by sa pokračovanie napísať dalo. Bol by to však už úplne iný príbeh.

Musel by som si premyslieť hlavnú myšlienku. Nechcel by som napísať iba obyčajné, prázdne pokračovanie, ale niečo, čo by malo zmysel ako samostatné dielo – nielen ako doznenie toho predošlého.

Pracuješ už na niečom ďalšom?

Mám viacero nápadov. Dokončený mám aj ďalší rukopis, zatiaľ pod názvom Terra Noir. Ešte som finálne dopracúval niektoré kapitoly, ale na chvíľu som práce zastavil, aby som sa mohol viac sústrediť na vydanie a marketing knihy Kým vyjde slnko. Už sa však teším, kedy sa vrátim k písaniu.

Žánrovo ide Terra Noir trochu iným smerom, ale je tam aj veľa spoločného – istá magickosť a zároveň temnota.

Novú knihu treba na začiatku spropagovať – venovať sa marketingu, podpore na sociálny sieťach. Ako sa ti darí prehadzovať výhybku medzi písaním a marketingom?

Viac ma baví písanie, ale marketing má tiež svoje čaro. Najmä rozširovanie sveta knihy cez môj web a obsah na Instagrame.

Snažil som sa tento projekt poňať originálne a priniesť niečo nové aj do marketingu. Niečo, čo by mohlo zaujať, keďže za sebou nemám veľké vydavateľstvo.

Tvoj web www.rondlux.sk zaujme tým, že nepôsobí len ako bežná autorská vizitka s informáciami o knihe. Skôr vytvára samostatný svet – s atmosférou deväťdesiatych rokov, retro prvkami, archívom aj sekciou Hra.

Od začiatku som ju vnímal ako rozšírenie sveta knihy. Stránku budujem postupne od začiatku tohto roka.

Najprv som pridal sekciu Hra (alebo Martinov počítač), kde je akoby starý DOSovský terminál – okno do Martinovho počítača. Človek si tam môže spustiť retro hry, starý šetrič obrazovky, ale ukrývajú sa tam aj rôzne „easter eggy“. Ak návštevník pozná DOSové príkazy, vie si pozrieť, čo má Martin uložené v počítači.

Neskôr som pridal sekciu Archív ’97, kde je interaktívny panelák. Pri prechode myšou nad niektorými bytmi je možné nakuknúť do izieb hlavných hrdinov a po kliknutí sa o nich dozvedieť viac. Ukryl som tam aj telefónnu búdku, zvončeky pri vchode, na ktoré môžete zazvoniť a niekto vám naozaj odpovie. Dá sa tam nájsť stratené tamagoči alebo Tetris, ktorý si môžete naozaj zahrať.

Je to taký bonus pre čitateľov aj pre ľudí, ktorí zažili deväťdesiate roky a radi by sa tam na chvíľu vrátili.

To znie takmer ako interaktívna prístavba ku knihe. Vyplýva to zrejme z tvojho vzťahu k programovaniu a starým počítačom.

Áno. Programujem už od malička. Prvé DOSové hry som naprogramoval, keď som mal jedenásť rokov, a mal som ich uložené na diskete. Žiaľ, raz som ju omylom vymazal skôr, než som ich stihol prekopírovať do nového počítača, takže sa nenávratne stratili.

Táto stránka je preto vlastne plynulým spojením medzi mojou spisovateľskou a programátorskou dušou.

Na webe si ukryl easter eggy, príkazy, interaktívne byty, zvončeky či drobné predmety ako tamagoči. Počítaš s tým, že návštevník bude stránku skúmať podobne ako starú hru alebo tajomné sídlisko?

Áno, to bol cieľ. Chcel som, aby človek klikal, skúšal, objavoval a možno našiel niečo, čo iný návštevník prehliadne. Snáď to nebude priveľká výzva.

Plánuješ stránku ďalej rozširovať aj po vydaní knihy?

Chcem ju rozširovať minimálne do vydania knihy, čo je september 2026. Ak budem mať inšpiráciu, možno aj potom.

Do septembra by som chcel pridať do Martinovho počítača ešte minimálne dve menšie hry.

Nové hry budú určite skvelými retro hračkami pre návštevníkov. Ukryješ do nich niečo, čo súvisí s dejom a postavami?

Nechajte sa všetci prekvapiť. Snažím sa vyhnúť spojlerom.

Keď sa na web pozrieš ako autor aj programátor, čo ťa baví viac – technická realizácia, alebo vymýšľanie skrytých detailov?

Viac tá kreatívna časť. Vymýšľanie toho, čo by sa mohlo ukrývať v Martinovom počítači, aký detail by mohol návštevník objaviť alebo čo by mohlo rozšíriť atmosféru knihy.

A na záver — keď si čitateľ otvorí tvoju knihu Kým vyjde slnko a vystúpi s Martinom na strechu paneláka, čo by si mu ako autor poprial?

Nech ho kniha nenudí. Nech v nej nájde niečo, nad čím sa môže aspoň na chvíľu pristaviť. Niečo, kvôli čomu si povie, že čas strávený nad stránkami tejto knihy nebol zabitým časom. A nech v nej nájde aspoň jednu myšlienku, ktorá v ňom zostane aspoň na chvíľu aj po dočítaní poslednej strany.