Doma tam aj tam a ani tam a ani tam – Rozhovor s Ľudmilou Magdolenovou, autorkou novinky Dvojdoma

Vaše meno je nové na slovenskej literárnej scéne, predstavte sa nám.

Som Ľudka, pochádzam z Prievidze a poslednú dekádu žijem medzi Slovenskom a Švajčiarskom. To je také najstručnejšie zhrnutie môjho života. Keby som mala vytiahnuť to najzaujímavejšie, poviem, že som ako šestnásťročná pol roka bývala s jamajskou rodinou a že som pracovala v cirkuse Cirque de Soleil. 

Takže máte dobrodružné sklony? Ako to súvisí s písaním? 

Písaniu predchádzalo čítanie. Alebo bdelé snenie- pozerať do prázdna a predstavovať si všetky iné, alternatívne životy. V puberte sa potom k tomu pripojila túžba po slobode, vyjsť do sveta a niečo z predstáv zrealizovať. Túžbu písať som mala od mala. Pri výbere vysokej školy som silno zvažovala žurnalistiku, ale zdalo sa mi, že na žurnalistike sa síce človek naučí čosi o písaní, ale nestane sa odborníkom na nijakú špecifickú tému. Chcela som rozumieť niečomu konkrétnemu vo svete okolo seba.

Teda ste sa rozhodli pre niečo iné? 

Išla som študovať Medzinárodné ekonomické vzťahy. Ďalších 5 rokov som spoznávala hospodárstvo, politiku, ekonomiku, právo, žila v Španielsku a Nemecku, písala akademické práce o príjmovej nerovnosti ale v beletrii som nespravila ani čiarku. A potom, v 25 rokoch, bola som už vydatá a držala v rukách bábo, som zrazu dostala quarter life crisis. Mala som diplom, prácu, jazyky, zážitky, lásku, bola som matkou. Zdalo sa mi, že som na vrcholci kopca, na ktorý som veľmi dlho túžila vyliezť. Stojím tam a rozhliadam sa – a čo teraz? Odpoveď bola v Maslowovej teórií potrieb, keď boli všetky ostatné potreby naplnené, prišla najvyššia túžba, po sebaurčení. Túžba písať. 

Tento moment sa presne preťal s naším príchodom do Švajčiarska. Okrem potreby písať tu bol zrazu aj silný input o čom. 

Prečo Švajčiarsko? 

Bola to náhoda. Takisto nebolo v pláne ani zostať tam tak dlho. 

Už samotné Švajčiarsko však v ľuďoch vzbudzuje asociáciu úspechu a bohatstva. 

A presne o tom kniha Dvojdoma nie je. Je o všetkom ostatnom- každodennosti, obyčajnosti, stratenosti. 

Do akej miery je kniha autobiografická? 

Ja to vnímam tak, že nie je o mne. Ja som len oko kamery, ktoré sníma, zachytáva čo uvidí a vyberá určité zábery, ktoré sa dajú interpretovať určitým spôsobom. Dostávame tak zopár informácii o Michaele, Matejovi, Rii, Warunyii, Shamite ktoré nás nútia o týchto postavách rozmýšľať určitým spôsobom. Je to len veľmi malý výsek z ich životov. Síce založený na pravde, ale-  je malý výsek z pravdy stále pravda?

Je? Nie je? 

Hneď som si to predstavila v obraze, ak by kamera snímala dúhu, ale jediné, čo by sme videli je close-up ma žltý výsek, dozvedeli by sme sa o dúhe pravdu?

Inak, takto presne funguje moja myseľ. V bežnom rozhovore príde k filozifickému konceptu a potom si ho prehodí do obrazu. Potom nad obrazom aj konceptom stojí a rozjíma, ako v galérii. 

V kapitole s umelým bruchom sa akoby deje niečo podobné. Je toto umelé brucho tiež obraz pre komplexný problém plodnosti? 

Presne. Bola som vo fáze, keď ma veľmi zaujímali etické, zdravotné a kultúrne aspekty počatia detí. Umelé brucho bolo len plavidlo pre túto myšlienku. Zaujímavé však je, že od roku 2020, kedy tento konkrétny text vznikol, sa medicína posunula takým spôsobom, že umelá maternica je už v aktívnom testovaní na viacerých miestach sveta a obrázkov robotiek z umelými bruchami sa na googli dajú nájsť kvantá. 

Čo vyzliekanie susedov. Realita či metafora? 

Popravde, sen. Záhradná párty z prvej kapitoly sa mi prisnila a potom som hľadala spôsob, ako udalosti z tohto sna uložiť na správne miesto. Záhradná párty, deň susedstva z poslednej kapitoly sa však skutočne odohral o niekoľko rokov neskôr. Je to čosi podobné ako tie robotky. Niečo, čo som si vysnívala sa postupne stane realitou. 

Spomenuli ste Deň susedstva. Susedská komunita a susedské vzťahy sú vo vašej knižke ústredný motív. Pripomína mi to Duša Martinčoka a jeho knihu Niekto sa nájde. 

Aj mne! Ja som jednotlivé kapitoly svojej knihy na začiatku písala ako samostatné poviedky a rozposielala po súťažiach od roku 2019. Keď vyšla Dušova kniha, vravela som si vau! Tiež píše o témach, čo ja- cudzinectvo, spolupatričnosť, budovanie komunity. Hoci som ho nepoznala, odvážila som sa mu napísať na Instagrame, či by mi nechcel vydať knihu. Bol veľmi zlatý, našiel si čas mi zavolať a hoci nemal kapacitu na vydanie, posunul mi kontakt na Soňu Borušovičovú, s ktorou som rukopis zeditovala, predtým ako ho na vydanie schválilo vydavateľatvo Slovart. Takže okrem toho, že moja a Dušova kniha sa tematicky prelínajú, zohral pre mňa aj dôležitú úlohu pri zrode Dvojdoma. Ďakujem, Dušo! 

Prečo by si mali ľudia Dvojdoma prečítať? 

Pri kvantách kníh na trhu, sú toto podľa mňa skupiny ľudí, ktorých môže kniha zaujať: 

• Ženy 
• Ženy matky
• Ženy matky cudzinky 
• Slováci v zahraničí 
• Cudzinci na Slovensku 
• Každý, kto chce vedieť o Švajčiarsku viac ako len klišé peniaze, čokoláda, hodinky

Ak nepatríte do žiadnej z týchto skupín, stále možno poznáte niekoho, kto patrí. Knižku mu môžete objednať ako darček. 

A k tomu prečo- snažím sa písať tak, aby moje texty niesli odkaz ľudskosti, priateľstva a spolupatričnosti. Situácie, ktorými postavy prechádzajú sú aj naprd. Texty ale tým naprd nekončia, zvyčajne kdesi v pozadí bliká svetielko, že nakoniec, predsa len, dobre bude. 

Chcete ešte niečo dodať na záver? 

Založila som na facebooku skupinu Dvojdoma – priestor pre tých medzi dvoma svetmi. Rada v nej privítam každého, kto bude mať otázky ku knihe alebo kto sa bude chcieť v uzavretej bezpečnej skupine pozdieľať zo svojho osobného príbehu o hľadaní miesta, kam patrí.  

O autorke

Ľudmila Magdolenová (1992) je praktizujúca dvojdomistka, absolventka štúdia Medzinárodných ekonomických vzťahov a Hospodárskej diplomacie a víťazka viacerých literárny súťaží. Jej texty vyšli v zborníkoch a na blog.sme.sk. Spojiť sa s ňou môžete vo facebookovej skupine Dvojdoma – priestor pre tých medzi dvoma svetmi. Poteší ju každá správa.