za domami kopcom úbočina

za domami kopcom úbočina
cesta strmá v trávy vaľ sa ťahá
vyložená kamením to zákrut zrada
kde sa kolá vozom občasto lámu
tam, kde cigeľka pramení
ver, podľahnú tomu klamu
aj krajaskúsi furmani

za domami tými lazina bytia chyží
v ostatnom dome mať sama
so synom v chúľosti skromno žijú
aj teraz, keď noc jesene sa blíži
kde vlci opúšťajú svojich
a líšky chorovody vijú
tam v hlt lesa zas a znova
uteká malý Janko bosý
aj keď mu jeho mať to prísne zakázala
túlať sa temravou horou potme
šťastie pokúšať a prosiť

nestrácha, nezdýma, veselo si skáče
k tomu mu mesiac na koncovke hudie
ťažký na chrbte pinkeľ haluzí dreva
no on si k ceste píska a takto dumá:
– keď predám ho na rínku
   čo i len päť za grajciarov
   bude nám na vrecko švábky
   veď domov cesty už len pár kiarov

domov sa vracia nošou plnou pleca
smer mu z diaľky ukazuje svieca
z okna ich domu už je na pozdrav
vtom v kútku čečín počuje čosi:
– hľa, malé líšča

pasť krutá drôtom zovrela drobné hrdlo
Janko neváha, nazbierané živobytie stráca
vyprostí telíčko v posledných nádychoch
v dlaniach drobné chúďa pootáča
pohladí, teplom tela obdaruje
to malé k životu pomaly sa berie

zasnený Janko šťastím záchrany
svojou bosou nohou miesto medveďa
do klepca v lístí ukrytom stúpi
čeľuste hladné cvaknú silou ohromnou
z ktorej aj kosti kruštia
lesom doznieva úder kovu tupý
výkrik bolesti padá s chlapcom malým k zemi
z náručia skáče mu tvor nemý
do papradia záchranča uteká sa
späť k svojej rodine
ktorá sleduje vše opodiaľ

kým v potoku preteká hať
na svojho Janka márne jeho mať
celou nocou rána čakať bude

za domami kopcom úbočina
za ňou les, čo prijal syna

v ostatnom dome cígeľského valalu
spod šindľov dymu vaľba von sa ťahá
s ním tieň nečujne opúšťa povalu
komína si spoza kosu berie
pôjdom oblizne poslenú ich slaninu
kým dedina usína v kľude
naostatok hlásnik trúbi dvanástu hodinu
Kosatá cestou hor do lesa stúpa
do smrečín sa ťahá odkiaľ vanie ľahká korisť
prach hradskou svojim plášťom víri
zdvihol sa vietor a lesa zver v tejto chvíli
dá sa počuť na chotár

líšky kňučia
bachyňe kvičia
vysoká ruje
vlci vyjú
spomoženie všetci zvolávajú

nad chlapcom už takmer bez dychu
stojí smrtná v plášti deravom
tá stará zubaňa tmavú sýru pľuje
ako kosu zaťať naprahuje
hrdzavá čepeľ sviští vzduchom
razom do živého zatína

voziar s povozníkom kolom hradskou hrkotajú
domav sa berú z ostatného jarmoku
počujú vreskot, celá hora jačí
zver im cestu kríží, či to bude stačiť?
púť nadobro im starý lišiak hatá
do húštia ich svojim štekom láka
kde tragédia svoje dejstvo chystá dokonať

chlapi vidia krivdu, berú drúky
mocné od roboty to ruky
bijú bezhlavo, kosa sa láme na dva kusy
Kosatá však stihne dovŕšiť svoje dielo
no teraz brať nohy na plecia musí

v ostatnom už dome vyhasol komín
nemal kto v dlhej žiaľa noci priložiť
mamka do rána čakajúc na priedomí
oči utopené v slzách, narieka a ruky lomí:
– ako, verubože, teraz budem žiť?

na hradskej skraja zastavuje povoz
furmani na ňom nepredaný ovos
aj zlomenú kosu vezú
kone si uviažu o najbližšiu brezu
na korbe vrchu ležia nehybne dve telá
mamka zmeravela celá
jedno sa dvíha a ruky naťahuje cez okraj:
– jaj, tu som, mamka!

no ten druhý tvor vedľa Janka
nehybné leží ďalej…
to matka líška v hrudi hrdzu kosy
ďalej až za hrob bude nosiť
v zúfaní dvoch mláďat záchrany
skočila v lese Kosatej do rany

za domami kopcom úbočina
láska je silná, materská je viac, je iná
tá zvieracia zachránila ľudí syna

Previous post Eva Hrašková: Piliere ilúzie
Next post