Ja, flogger!

Peter Pišťánek kedysi napísal (17. januára 2001, https://www.fandom.sk/clanok/desatoro-autora-poviedky): „Poviedka, ako ju ja chápem, nie je dokumentárny film. Nemajú v nej miesto skutočné udalosti. Skutočnosť je nudná, fantázia je ďaleko zaujímavejšia. Prečo písať o tom, čo sa naozaj stalo, keď si môžete vymýšľať? Prečo by ste mali vôbec niekoho otravovať svojím vlastným životom?“

V tomto si dovolím s ním nesúhlasiť. Neobyčajných zážitkov je okolo nás veľa, len treba mať oči a uši otvorené. Na každom rohu sa deje nejaký príbeh so skvelou zápletkou a pointou.

Neveríš?


Som Adam, tichý a nenápadný, niekedy si myslím, že až neviditeľný. Áno, v podstate som úplne obyčajný, len sa trochu neobyčajne živím. Som flogger. A navyše… musím to z pochopiteľných dôvodov tajiť.

Zvoní mi telefón… [ZDENKA]

„Nejaký tvoj objav? No konečne, bolo načase!“ Tibor mi nazerá cez rameno a ľavý kútik úst mu pomaly ťahá do úškrnu.

Zdvíham: „Dobrý deň. — Iný? Úplne nový? — Uhmm. — Ehmm. Áno. Určite stíham. — Ale, už zajtra? — Dobre. Dobre.“ Odpovedám úslužne a rýchlo skladám: „Hmm, stará zelenina“, šomrem si už len tak pre seba popod nos.

„Adam, čo bude zajtra? Zajtra je sobota. Nezabudol si? Ideme k Zuze na oslavu,“ akoby mimochodom pripomína Tibor a ďalej ťuká do svojho mobilu.

„Ále, to bola teta. Len som jej niečo mal kúpiť.“

„Teta? Veď ty nemáš tetu Zdenu. Ťahaj za chvost susedovu mačku a nie mňa! Čo sa poznáme od včera? Pamätám si ťa, ako si ešte ťahával drevenú kačicu, tamto po tom ihrisku,“ ukazuje cez parkovisko k vedľajšiemu paneláku. „Vlastne si ani nepamätám, že by sme sa niekedy nepoznali. Ale v poslednej dobe si úplne mimo, chalan!“

„Prečo?“ nevine sa čudujem a nechápavo krútim hlavou.

Tibor, opierajúc sa o svoje auto, červený starý Mustang, odkladá telefón na strechu a vyberá škatuľku cigariet. Pripaľuje si, vyfúkne nad seba a vypočítava: „Keď sa niekde ide – nemôžeš, ak máš niečo vybaviť – nestíhaš, stále ti vyzváňa mobil, samé tajnosti. Dúfam, že v niečom neliataš?!“

Radšej neodpovedám, len sa okúňam a odkopávam kamienky z chodníka. Stojíme pred panelákom, je ráno, ale slnko už únavne vypeká a leto ešte ani poriadne nezačalo. Mám pocit, že sa mi pod nohami asfalt pohybuje.

„Ešte stále robíš v tej malej reklamke?“ Tibor vyfukuje nad seba a pokračuje s výsluchom.

„Hej,“ odpovedám celkom otrávene.

„To ťa baví písať reklamné slogany pre kečupové konzervy a žrádlo pre mačky? Mal by si začať niečo so sebou robiť, lebo sa celkom zahrabeš.“

„Čo rýpeš? Robota je v pohode, mne to vyhovuje. Lebo ty si sa nezahrabal. Ešte hrávaš s tými pankáčmi v garážach pod Prístavákom?“

„Jasne, aj s nimi. Čo mi ale pripomína, Adamko, že si mi pred mesiacom sľúbil texty do dvoch pesničiek, poslal som ti demá. Hmmm?“ Tibor si berie mobil z kapoty, otvára dvere auta a nastupuje. „Ale dnes je ešte len dnes, piatok, a večer je u mňa žúrka. Tak sadaj, ide sa nakupovať…“

„Tibóór! Vyhoď tú cigaretu, vieš, že to nemám rád,“ osopujem sa na neho, možno aj na oplátku za to, že sa do mňa pred chvíľou obul.


Konečne sa rozbiehame do ulíc zaliatych teplým doobedným júnovým slnkom.

„Bože, to sú poriadne sračky,“ Tibor neustále prelaďuje rádio. „Samá komercia, reklamy a kecy. Budem si nosiť a púšťať už len vlastný výber. Aha, samé rozhovory, koho to zaujíma?“

„… a vitajte späť pri našej rannej šooou. V štúdiu máme ešte stále našu mladú slovenskú Slávicu. – Ahojte všetci!“ odpovedá Slávica a z rádia ďalej plynie premotivovaný redaktor: „Porozprávaj nám, čo nové chystáš v lete? – No samozrejme, že koncerty a hlavne fesťáky. Ale chcem sa venovať aj sebe, budem kresliť, to ma teraz napĺňa a baví. – A nemáš pre našich poslucháčov nejakú historku? – Samozrejme, na minuloročnom letnom festivale na východe sme boli pred vystúpením v šatni a zrazu sa nám…“

Tibor chvíľu počúva a krúti hlavou. „Dóóbre moja, uvidíme sa na Pohodičke, ale priprav si lepší príbeh. Niekedy si myslím, že si tie stories vymýšľajú. Čo myslíš, Adam?“

„Celkom možné. Dám tam niečo iné,“ hodím hlavou k rádiu a pripájam svoj mobil na autorádio. Na obrazovke naskočí: [Floyds, YES, Cream, Jethro_Tull, klikni pre viac…]

Odbočujeme z hlavnej na parkovisko supermarketu, Tibor jedným okom hodí na zoznam: „Nooo, ne-e zlé, ale staré. Nájdem miesto a zaparkujem.“ Rozhliada sa. „Chápeš to? Čo tu robia všetci v piatok doobeda? Nemajú byť v robote?“

„Presne tak, ako ty! :)“ podpichujem ho.

„Ja som umelec a umenie si žiada svoj čas! Strihám a mixujem až v nedeľu večer a najbližšiu službu mám v pondelok ráno. Dovtedy to v rádiu bezo mňa vydržia. Ozaj! Tie texty do džinglov sa šéfovi páčili. Bude sa to točiť budúci mesiac. A vieš, kto nám to nahovorí?…“

Tibor preruší, spozornie a hodí hlavou: „Aha, pozri ju, v tom červenom bavoráku pred nami, ako to točí v zákrute“. V predstihu sa vyhýba divnému manévru blonďavej telefonujúcej fifiny, ktorá vyšla až za stredovú plnú čiaru.

Cez stiahnuté okienko Tibor kričí: „Ty si vôbec robila vodičák, TY krava?!“
Blondie odhadzuje mobil a v strese, aby stihla dokončiť svoj zákrutový grif, nervózne jačí: „Určite viackrát, ako ty, TY debil!!!“

Rýchlo vyťahujem svoj notes a čmáram pár poznámok.

„Che, si ju počul? To nevymyslíš. To je život,“ uchechtáva sa Tibor. „Čo si píšeš? Netreba nám žiadny zoznam, celý itinerár mám v hlave. Pivo, pivec a ešte nejaké to pifko.“

Zvoní mi mobil. Auto preberá hovor z môjho mobilu, na displeji svieti: [ADEL]

„Helóu, ic mííí…!“ Tibor s privretými očami ‚akožespieva‘. „Tak tento malý šedý myšiak má vari číslo na Adele Laurie Blue Adkins?!“

Nezdvíham, ruším hovor. „Nato, že počúvaš krčmový rock, sa celkom vyznáš. Musím to vybaviť! Zastav. Aha, tam, na kraji pri búde s košíkmi máš flek.“

Rýchlo vyskakujem z auta, idem bokom, aby ma Tibor nepočul a volám späť: „Ahoj! — Super, to som rád. — Nie, v divadle som nebol, ale videl som to potom v telke. Dobre si to dala. 🙂 — Uhmm, mám pre teba nové. Pošlem mailom. — Maj sa!“

Tibor tlačí košík, opäť vyzvedá a podpichuje: „Čo chcela teta? :)“

„Pesničku z tvojho muzikálu, ktorý píšeš už 5 rokov, “ zahováram malou defenzívou.

„Hneď som si myslel. Vidíš? Zase samé tajnosti!“


Nákup na žúr je dôležitá a zodpovedná úloha. Ale Tiborova fantázia je v tomto pestrá ako strava svišťa pred zimou, výsledok býva dosť objemný ale zato monotónny. V tomto prípade pivo a čipsy, takže je nakúpené za pár minút.

Ideme platiť. Za pokladňou sedí babenka, študentka, biele tričko s hlbokým výstrihom, na hrudi štítok: Brigádnik. Znudene zdraví: „Brý, klubovú kartičku máme?“

Píp. Píp. Jej rukami prejde ešte pár položiek. Píp. Píp. Píp.

„Zaplatím kartou,“ Tibor podáva kreditku a usmieva sa na típenku.

Babenka berie ošúchanú kartu a bez záujmu sa pýta: „Zastrčiť alebo priložiť?“

„Najprv priložíme a potom za-str-čí-me,“ odpovedá pomaly s dôrazom Tibor a schováva kartu. Keď odchádzame, ešte na ňu žmurkne. Jej biele tričko sa vyplo a líca sa zapýrili.

„Ale no, Tibor! Poviem Zuze!“ doberám si ho teraz na oplátku ja.

„Ale čo? Nech má o čom dievča rozprávať kamarátkam,“ smeje sa Tibor a tlačí vozík cez dvere von na parkovisko.

Obchádzame šikmo a nešikovne zaparkované auto. Mama vyprázdňuje kopcom naplnený košík, nákup premiestňuje do zadného kufra auta. Otecko stojí bokom, nakláňa a usmieva sa do detského kočíka. Chváli sa prístojacemu známemu svojim synom. Asi dvojročný strapatý chalan v plátenom krikľavo oranžovom šporťáku ožužláva rožok.

Otecko ho pobáda: „Povedz tata!“.

Chalan s odpoveďou nelení: „Mama!“

„Nie, povedz tata!“

„Mama!“ smeje sa šinter a búcha rožkom, až odrobinky lietajú.

„Do prdele, povedz tata!“

„Do pldele! Do pldele! Do pldele!“

Mama pribieha spoza auta, aj keď ešte nestihla uložiť celý nákup: „Mucko, a to ťa kto naučil?“

„Tata! Tata!“ ukazuje vysmiaty junáčik malým prštekom na svojho tatáša.

„Áno! No konečne!“ vykríkne otec s gestom skórujúceho futbalistu a spokojne sa otočí na známeho, aby si vychutnal uznanie.

Hľadám notes a pritom žobroním: „Tiborko, hoď ma do roboty. Zase nestíham!“


Je takmer večer. Sadám do auta na firemnom parkovisku.

„Adam, čo si robil až do teraz v robote? Stále ťa musím vyvážať. Urob si konečne vodičák! Volal som ti aspoň trikrát,“ vyčíta mi Tibor.

„Nestíham, termíny. Ale mám pre teba tie texty,“ snažím sa vyviniť niečím pozitívnym. Pozerám na mobil, zmeškané hovory Mamča (1), Tibor (3), Zdenka (4).

Tibor nereaguje, len si ide svoje: „Pozri, je skoro tma a už sme mali byť u mňa doma. Chalani budú frflať, určite už čakajú pred dverami. Teraz sa musím kvôli tebe naháňať!“

Blesk! Blesk! „Do rikše, videl si to? Asi nás práve policajti zaradili na svoj facebook profil. No super!“

Asi po sto metroch stojí popri ceste osvetlené policajné auto. Tibor automaticky spomaľuje a zastavuje za ním. Vonku však nie je nikto.

„Počúvaj, Adam, idem to vybaviť radšej hneď, nech mi dajú blok. Nechcem, aby mi mama našla v schránke pozdrav, mala by zase reči, že jazdím ako debil. A poď so mnou, nech nehrajú presilovku.“

Vystupujeme z auta. Tibor spomaľuje, prikrčí sa, keď míňa zadné okienko. Zdvíha ruku a šepce: „Poď, poď sem.“

Vpredu sedia dvaja, evidentne zaujatí v objatí.

„To mi pohnoj chrbát!“ šepkám a pozerám cez zahmlené okno.

Cvak! Blesk! Cvak! Blesk! Tiborov mobil párkrát vysvietil vnútro auta. Tibor uteká a naskakuje do auta, keď ja sa ešte len zo všetkého spamätávam.

Z policajného auta vyskočili dve uniformy. Rýchlym prejazdom sme prvému fešákovi ofúkli rozopnuká košieľku, a tak nám ukázal rozhalenú zarastenú hruď, druhý feši si zapínal nohavice.

„Zasrani!“ kričí rozhalený na celú ulicu, až mu preskakuje hlas. „Skúste to niekde zavesiť a potom si to vybavíme, máme vás na rameri,“ reve ako zmyslov zbavený.

„Tibor, čo budeme robiť?“ smejem sa ale zároveň sa aj klepem ako ratlík na jesennom daždi.

Tibor ma nepočúva a upaľuje ďalej: „To nám nikto neuverí,“ krúti neveriacky hlavou a pokračuje: „Neboj sa. Vedia, že ich máme v kufri, tak nič nebude. Huááááá! Ide sa ku mne. Spláchneme to, brácho! Bude žúrka!“


Rána po takýchto akciách bývajú kruté. Nejde ani tak o tú bolesť hlavy. Skôr o to, ako tvoje vedomie musí prestúpiť zo Šinkansenu do karloveskej električky.

Zvoní mi telefón.《ZDENKA》

„Nie, nie, nespal som. — Mám jeden vtip o blondínke v aute… — Nie? Uhm, o blondínkach nie. Oukej…“

Dávam si mobil na repro a uvoľňujem si ruky. Hľadám rýchlo notes.

Z mobilu znie mierne exponovaný hlas: „Bože, blondínky! To je všetko staré, ošúchané. Ďalej, ďalej.“

Listujem dopredu, listujem dozadu, prebieham poznámkami len jedným doteraz úplne rozlepeným okom… Prezidentka, kvetináč, Tibor 128, Tibor 129, Tibor 130, hľadám rýchlo aspoň nejaké stebielko !

Už je celkom nervózna: „Večer točím! Potrebujem aspoň niečo na dva vstupy!“

Tibor 131 – supermarket pokladňa, Parkovisko – otecko, dopldele, Tibor 132 – policajti, cestná kontrola… „Mám tu ešte jednu historku o bozkávajúcich sa policajtoch pri cestnej kontrole,“ skúšam nakoniec.

„No, to nemyslíš VÁŽNE! Nemáš niečo reálne? Zo života?“

Vraj reálne! A zo života! Mňa z nej asi porazí!

„No, to je zatiaľ všetko! Môžem ešte niečo pozrieť, dopracovať…“

„Tak to je koniec. Zlatko, končíš, máš padáka!“ Tú, tú, tú…


Som flogger.

Rád si vymýšľam. Ale hlavne som dobrý poslucháč. Rád počúvam a potom jednoducho nechám pracovať svoju fantáziu. Počúvam ráno v električke, v parku, v obchode pri regáloch s pečivom, na obede v rade s táckou.

Vymýšľam zážitky pre celebrity, aby sa mohli pred divákmi pochváliť ‚svojim‘ nevšedným príbehom, historkou alebo vtipom!

Či je nás viac? Pravdepodobne sa tým nechváli ani jedna zo strán. Pochopiteľne. Ja by som prišiel o robotu a oni by boli za hlupákov. A tak im píšem flogy a oni mi za to platia.

Dobrý flog musí byť stručný, krátky, presvedčivý, štipľavý ako plesknutie bičom. Jednoduchý, priamočiary, ľahký, neuveriteľne uveriteľný, no a skutočný, ako facka. Zabudol som ešte na niečo? Samozrejme, najdôležitejšia je vždy pointa.

Áno, som flogger. Vlastne, bol som. Teraz je tomu asi koniec. Po poslednej zákazníčke… Bože, budem písať už len slogany na žrádlo pre mačky. Stratil som svoju najlepšiu klientku a to sa v jej kruhoch hneď rozkríkne. To je koniec.

Alebo…? Zvoní mi telefón. Displej nechce nič prezradiť…《Unknown number – No caller ID》

Zdvíham. „Prosím, tu je Adam, počúvam! — Od Michala a Adelky? Vyslovene doporučili? Nech sa páči… — Áno, aj pre neho. — Ó, ďakujem, snažím sa. — Áno, samozrejme, budete hviezda, niečo určite spolu vymyslíme. Pošlite mi na seba kontakt.”

Skladám. Pípla mi esemeska.

Tááák, zlatíčko, pod akým menom si ťa uložím? 《…》