Pre mňa jedna z najlepších kníh vôbec. Originálne, vtipné, miestami romantické a hlavne plné neuveriteľných vecí, ktoré by vám ani vo sne nenapadli. Jednoducho geniálne. Pod vražednou oblohou je príbeh o odhaľovaní tajomstiev, reálnosti vymyslených svetov a výnimočných ľuďoch s vylepšenými zmyslami, ktorí okúzlil čitateľov po celom svete.
Pod vražednou oblohou ja ďalšia v neustále sa rozširujúcom rade postapokaliptyckých sérii – obľúbený žáner nielen spisovateľov ale určite aj čitateľov. Ja osobne ho zbožňujem. Toto však rozhodne nie je „bežné sériové“ dielo. Nedá sa zaškatuľkovať hlavne vďaka svojej unikátnej prepracovanosti, ktorá mi po hladkom vkĺznutí do deja pripadala jednoduchá. Okamžite vtiahnuť do deja dokáže len skutočne dobrá spisovateľka. V tomto ohľade nemám Veronice Rossi nič vyčítať. Práve naopak. Ľudia s jej nadaním by mali byť hýčkaní aby toho napísali čo najviac.
Rodinná dovolenka pri mori bola vďaka nej ešte oveľa lepšia. Dej plynul tak plynule že už na druhý deň som porušila svoj čítací limit -100 strán na deň a dočítala túto knihu dokonca. Už od začiatku môjho vnútorného sporu mi prišlo úplne zrejmé že pokiaľ to nedočítam, nezaspím. Elegantnosť, s ktorou plynul dej mi ani nedovolila byť zo všetkých tých nečakaných zvratov prekvapená. Neviem prečo pred takýmito knihami nevarujú keď môžu byť rovnako návykové ako alkohol. Pod vražednou oblohou si skutočne zaslúži nálepku NÁVYKOVÉ.
Veronica Rossi používa „neprečačkaný“ štýl. Chytilo ma to za srdce ako máločo. Opisy sú pretkané trópmi a figúrami a nenávratne vás vťahujú do deja.
Každá kniha je ako iný svet. V skoro každej sa treba najprv usadiť, pochopiť základné pravidlá a potom si môžete vychutnávať jazdu. Niektoré knihy majú dokonca tak veľa postáv a pojmov že je ľahké v nej stratiť pojem o základných faktoch. Tu som sa ani raz nestratila. Už od začiatku mi prostredie pripadalo dôverne známe.
Po prečítaní jednej recenzie ma našťastie neprekvapilo, že hlavný hrdinovia neboli do seba zbláznený už od začiatku. Povedala som si že napriek tomu si ju kúpim. Prehryznem trpkú pilulku v nádeji na lepší vývin ich vzťahu. Na moje obrovské prekvapenie nebola táto časť vôbec zlá. Hlavný hrdinovia sa dali dokopy (čím myslím skôr chodenie či priznanie, že ich to k sebe tiahne než zasnúbenie) až neskoršie. Aspoň v porovnaní s mojimi bežnými knihami. Na druhú stranu sa stretli hneď na prvých stranách čo to istým spôsobom vyvážilo. Láska na prvý pohľad je magická a príšerne romantická, no tu… V určitom zmysle to bolo akoby svoj vzťah stavali na pevných základoch vlastného poznania. Vynechali prvú časť ilúzií a rovno skočili k vzájomnému bližšiemu spoznávaniu. Práve to ich doviedlo k láske. Skutočne osviežujúce.
Osobne ma však asi najviac zaujali schopnosti rôznych hrdinov. Jasnovidci, ostronosi, jasnočuji … a tá rozmanitá kultúra. Rozdiely boli nielen medzi „podzemníkmi“ a ostatnými zvonka. Každý kmeň „barbarov“ mal svoje tradície, tradičné odevy, mytológiu. Napríklad tam boli Brehári, Vraniari či Tuniakari.
Čo sa týka úžasnej technológie z budúcnosti, u mňa vyhrali asi multioči. Malé priehľadné bublinky na pozeranie virtuálnych svetov. Stačí si ich nasadiť a už beháte po lese či lietate v oblakoch bez éteru. Éter je dôvod prečo ľudia obrazne povedané zaliezli pod zem. Vonku je to čoraz nebezpečnejšie. Úroda, ktorú nezničila éterová búrka málokomu stačí na prežitie, pokiaľ ju vôbec prežije. Zdalo sa mi to určitým spôsobom nesprávne pretože všetko sa odohrávalo len akože. Vedci dokázala eliminovať všetko nežiadúce ako napríklad choroby či obmedziť potrebné – plodnosť.
O zvrátenosti tejto technológie ma presvedčila aj Ariina vyľakanosť z ľudského kontaktu. Aj keď tam totiž existujú všetky zmysly, nie je to skutočné. Skutočnosť je oveľa reálnejšia, vyvoláva skutočné emócie. V doménach sú iba úbohým tieňom tých naozajstných.
Vo veľa knihách autor vytvára napätie odďaľovaním bozku hlavných hrdinov. Túto chvíľu stále odkladá. Naťahuje to ako gumičku až na hranice a niekedy to dokonca – aspoň u mňa – nevedomky preženie. Pretože keď to konečne príde neočakávam to, neteším sa. Pretože nechcem nedočkavosťou preskakovať text, tak sa radšej sústredím na momentálnu situáciu a napätie vyprchá. Tuto to bolo dokonalé! Skutočne si neviem predstaviť pasáž kde by sa viac hodila. V súvislosti s tým bozkom … bolo to zvláštne ale pri čítaní tejto časti mi prišlo, akoby som niečo takéto ešte nikdy pred tím nečítala. Táto skutočnosť patrí k mnohým príjemným prekvapeniam tejto úžasnej, teda pardon, dokonalej knihy.
Dokonca musím po šokujúcom zistení … pochváliť (asi po prvý krát :D) vydavateľstvo. Hlavný hrdina sa totiž v originále volá Peregrine čiže sťahovavý. Akože vážne. On. Sa. Má. Volať. Sťahovavý. U nás ho však prekrstili na Sokol – skrátene Soky. Nie Perry ako ten vtákopysk z Fineasa a Ferba. Takže za seba môžem povedať: ďakujem ó vkus-majúci prekladatelia a prekladateľky tohto skvostu!!
Veľmi sa mi páčili aj Delfy. Sídlo Gaštana – experta na techniku – kde sa skrývajú vzácne kúsky z histórie. Od originálnych obrazov z ďalekej minulosti cez bohato vyrezávaný stôl Ľudovíta XIV. až po čínsky paraván. Všetko úhľadne umiestené v sklenených vitrínach či uložené v debnách v podzemí. Aj samotný Gaštan nosil viktoriánske oblečenie a k Arii sa choval z nezameniteľným džentlmenstvom minulých dôb.
Táto zložitá kniha však ide popísať jednoduchým a výstižným prídavným menom – dokonalá.
